Kocka zeleného mydla s vyrazeným olivovým motívom vyzerá takmer obycajne — kým neviete, kolko storocí za nou stojí. Marseillské mydlo je jeden z najstarsích receptov, ktoré Provence dala svetu: styri suroviny, olivový olej v hlavnej úlohe a pravidlá, ktoré viac ako tristo rokov strázia, co do kotla patrí a co nie. V tomto diele cestovatelského denníka po Francúzsku sa pozrieme, odkial savon de Marseille pochádza — a ako jeho dedicstvo drzia provensálske olivové mydlá, ktoré si doprajete kazdý den.

Provensálsky stôl pri okne — rucne varené olivové a levandulové mydlá, vetvicka olivovníka a flakónik oleja. Presne z tejto kuchyne marseillské mydlo vzislo.

Mydlo sa v okolí Marseille varilo dávno predtým, nez dostalo pravidlá. Ale az v roku 1688, za vlády Ludovíta XIV., mu edikt spájaný s ministrom Colbertom dal jasný zákon: do pravého marseillského mydla smú prísť len rastlinné oleje — a ziadny zivocísny tuk. V praxi to znamenalo hlavne olivový olej z provensálskych hájov.

Pravidlá sli este dalej. Mydlo sa smelo variť len vo velkých kotloch, cez najteplejsie letné mesiace sa výroba zastavovala — horúcava oleju skodila — a cerstvý olej zo zimného lisovania musel pred pouzitím dozrieť. Kto pravidlá porusil opakovane, riskoval podla dobových pramenov vyhnanie z Provence. Znie to prísne, ale práve tá prísnost spravila z marseillského mydla pojem: záruku, ze v kocke nie je nic navyse.

Klasické zelené marseillské mydlo stojí na styroch surovinách: rastlinný olej (pri zelenom variante hlavne olivový), voda, morská sol a sóda. Nic viac. Ziadne parfumovanie navyse, ziadne farbivá — farbu i vônu mu dáva samotný olej.

A potom je tu to slávne císlo. Na mnohých kockách nájdete vyrazené 72 % huiles. Znamená to, ze mydlo obsahuje najmenej 72 % rastlinných olejov. Pozor ale na jeden casto opakovaný omyl: tento standard nie je z ediktu 1688. Zaviedol ho az roku 1906 chemik François Merklen, aby v case, ked do mydiel zacali prúdiť najrôznejsie oleje, zarucil cistotu toho pravého. Edikt dal marseillskému mydlu dusu, razba 72 % mu o dve storocia neskôr dala pecat.

Olivový olej je srdcom receptu. Pri zelenom marseillskom mydle s olivovým olejom drzí hlavnú úlohu — ako olivy, z ktorých sa lisuje.

Tradicia by bola len múzejný exponát, keby ju niekto dalej nevaril. V nasej francúzskej kolekcii ju drzia provensálske znacky, ktoré robia olivové a marseillské mydlá v duchu pôvodného receptu — dostupne, na kazdý den. Najsilnejsí hlas tu má Esprit Provence, rodinná znacka z Avignonu (2 place Alexandre Farnèse), pri ktorej je mydlo cenovo dostupnou bránou do celého provensálskeho sveta.

Rozdiel medzi „olejovou" kozmetikou a mydlom s adresou je práve v pôvode suroviny. Esprit Provence stavia na skutocnej provensálskej geografii — levandula pochádza zo Sault, znacku vedie rodina od roku 2013 a vyrába sa vo Francúzsku. To nie je „inspirované Provence". To je Provence s postovou adresou.

Vo videu Esprit Provence — Olive uvidíte, o com tento clánok rozpráva: olivovú vetvicku vyrazenú v mydle, zelenú farbu, ktorú dáva samotný olej, a pokojný provensálsky rituál, ku ktorému sa vraciate ráno i po kúpeli. Olivové mydlo tu nie je len kozmetika — je to kúsok kraja, ktorý vonia olivovníkmi a levandulou.

Nemusíte zacať celou kúpelnou. Caro marseillského dedicstva je v tom, ze vstup je drobný a dostupný — a predsa pravý.

A ked chcete darcek, ktorý vyzerá ako z provensálskeho butiku, siahnite po olivovej sade styroch mydiel — kraj v malom, krásne zabalený.

Marseillské mydlo je len jedna zastávka násho letného cestovatelského denníka po Francúzsku — od Grasse cez Avignon az k olivovým hájom. Kto si zamiloval provensálsku levandulu, nájde tu i jej príbuznú v mydle. A kto hladá starostlivost s olivovým olejom z vlastného mlyna, mal by pokracovať k Le Petit Olivier.